Školský blog

     V núdzi poznáš priateľa. Tak sa to hovorí, nie? Je to však naozaj pravda? Je každý priateľ tým ozajstným priateľom? A čo to presne znamená byť priateľom a mať priateľa? Na prvé počutie sa to možno zdá ľahká otázka, avšak ak sa trochu viac zamyslíme, z obyčajnej otázky sa môže stať večná filozofia. Kto sa už niekedy sklamal v nejakom človeku? Nie, toto nie je žiadna štatistika. Je to len o skúsenosti zo života. Každá minca má predsa dve strany. A naozaj platí, že práve v tej núdzi spoznáš priateľa. Kto to ale presne je priateľ? Osoba? Charakter? Priateľa robia skutky, nie reči.

   Práve v týchto hraničných situáciách sa ukáže, komu venujeme svoj drahocenný čas. Predstavme si scenériu. Stojíme na vysokej hore, na jej vrchole, pod nami údolie plné života a zelene. Za údolím sa týčia vysoké hory, ktoré sa kúpu v žiari západu slnka. Priateľ, ozajstný priateľ, sa postaví vedľa nás, vedľa teba. Chytí ťa okolo pliec a užíva si výhľad s tebou. A tí falošní? Tí ťa odstrčia, aby si nezavadzal vo výhľade. Sebec. To nie je priateľ! Iba dýka do chrbta! To je tá temná strana tohto pojmu i slova. Človek vie byť sám. Vie, naozaj. Bez priateľa však po čase stratí plameň života. Každý si raz potrebuje oddýchnuť. Každý má právo na oddych, ale po dlhšom čase vie samota zahaliť radosť, smiech a šťastie do mračien labyrintu vlastného charakteru. Bez spoločnosti myslí človek len a len na seba. Čo je na tom zlé? Je zlé myslieť sám na seba a zabúdať na problémy a dilemy ostatných? Spoločnosť, ktorá nás chápe a v ktorej sa cítime šťastní, z nás robí člena, jej člena. Nemusí byť veľká. Stačí, ak je pre nás východiskom z toho labyrintu, ak sa doň niekedy v živote dostaneme.

     Ozajstné priateľstvo existuje často po celý život. Je to ako organizmus. Ak sa oň staráme, je zdravý, prosperujúci a fungujúci. Ak nie, tak si stačí predstaviť všetky negatíva vplývajúce na život. Netreba to brať na ľahkú váhu! Pre človeka je ozajstný priateľ ako les. Lesy sú pľúca Zeme. Tieto lesy si treba taktiež chrániť, nesmú ľahnúť popolom.

     Už pred tisíckami rokov človek spolupracoval v skupine. Jeden muž by asi ťažko ulovil mohutného mamuta sám. Ani jednotlivci by nevyhrali vojny. Vo vojnách, krutých časoch, ťažko hovoriť o priateľstvách. Nie! Neznamená to, že by neboli, avšak smutne a často veľmi rýchlo zanikali. Priateľstvá, či už len vo forme spolupráce, tú vždy boli, sú a budú.

     Ťažko hľadať tie najsprávnejšie slová k pojmu priateľ. Každý človek, ale aj zviera si váži niečo iné. Áno, aj medzi zvieratami je priateľstvo. Pre vznik väzby – priateľstva, stačí často i maličkosť. I keď je toto spojenie spočiatku krehké, vzájomnou úctou, rastúcou dôverou a najmä časom, silnie. O priateľstve sa dá hovoriť aj ako o rastline. Ten iniciatívnejší predstavuje vodu – živiny. Buď vyrastie rastlina v nádherný strom so šťavnatými a voňavými plodmi alebo hneď, či po čase, zvädne.

    Práve zvädnutie nás privádza do toho spomínaného labyrintu. Samota, dilemy a neustále premýšľanie nás nútia hľadať cestu z labyrintu von. Nútia nás hľadať cestu ako východ pred vlastnými myšlienkami. Čím dlhšie hľadáme cestu von, tým viac je pre nás nájdený východ cennejší a potrebnejší.

Text: Erik Ženiš (4.A)

Ilustračné foto: freepik.com