Školský blog

Stojím. Stojím tu už asi sto rokov. Kto si to má pamätať? Videl som už toľko tvárí. Smutné. Veselé. Míňajú ma celý život.

Napríklad Janko. Ten ako malý do mňa vyryl srdiečko. Malé. Krivé. Pre Betku. Poznal som aj ju. Stojí. Pozerá sa. Diví sa. Takýchto odkazov lásky na mne ľudia zanechali mnoho. Bol som pre nich vari akousi tabuľou?

Ľudia. Ich myšlienky, akty lásky a nenávisti bolia. Režú. A to doslova. No ja stále stojím. Hrdo sa pýšim svojou korunou. Som umelecké dielo. Ale kto je jeho autorom? Príroda. Nie som len pastvou pre oči. Každý deň. Každučký jeden deň pracujem pre teba. Každý jeden - tento aj tamten. Neviditeľná práca. Viem. No vďaka mne a takým ako ja žiješ. Dýchaš, dýchate...

Janko. Vyrástol si. Po dlhej dobe som ťa zbadal. Srdce mi zaplesalo. Rád som ťa videl. Známa tvár. S úsmevom si ku mne kráčal. Spev vtáčikov v mojej korune dotváral ten pocit. ...taký dokonalý. Môj, jeho... On vie, kto som.

Som javor na námestí.